Nominácia In memoriam za výnimočný prínos do slovenskej fotografie, nezameniteľný prístup a autenticitu v divadelnej, portrétovej i dokumentárnej fotografii a verné zachytenie humanity a slobody vo fotografii aj v knihách, nielen v portrétoch v zbierke Cigáni.

Životné dielo Tibora Huszára spočíva v dokumentárnej fotografii a priblížení sa do najmenšej vzdialenosti fotografovaného objektu. Vydal spolu 13 knižných publikácii, ako „Portéty“, „Koloman Sokol“, „New York“, „Na krídlach večnosti“, „Retrospektíva“, „Letokruhy večnosti“, „Návrat spať“. Pracoval na filmoch s Milošom Formanom a s divadelnými režisérmi po celom svete.

Život Rómov a jeho fotografovanie bola srdcová záležitosť, ktorej sa venoval viac ako 40 rokov. Celosvetovo uznávaný fotograf intenzívne navštevoval komunity, kde žijú „deti vetra“, fotografoval ich, snažil sa pochopiť podstatu ich duše, spôsobu života, protestu aj rezignácie. Zachytával autentickosť rómskeho etnika, ktoré obdivoval pre jeho slobodu, nezávislosť, bezprostrednosť a nespútanosť. Slovenských, maďarských a sedmohradských Rómov a ich každodenný život zblízka približoval širokej verejnosti svojimi výstavami čierno-bielych fotografií, nadčasových portrétov a knihami fotografií („Cigáni“ – 1993, „Gypsies/Cigáni“ – 2008). Výtvarný a sociologický odkaz poukazuje na pravdivý život Rómov, ich zvyky, hudbu, radosti, smútok, bohatstvo a tiež chudobu. Výsledkom je nielen sociálny dokument, ktorý usvedčil majoritnú spoločnosť z pretrvávajúcej nemohúcnosti pochopiť a riešiť tento problém, ale aj unikátna výpoveď umelca, ktorý sa dotkol citlivého nervu samotnej pravdy. „Človek nemôže niekam prísť ako na safari a strieľať ľudí fotoaparátom od pása. Cítili by sa ponížení a urazení. Musia cítiť, že vysielate na jednej vlnovej dĺžke. Fotografovanie je druhotné, prvotná je komunikácia. Počúvam ich, zhováram sa s nimi… Keď som fotil Cigánov ešte za socializmu, veľakrát som u nich býval, pomáhal im vypisovať rôzne žiadosti na súd, naučil som sa medzi nimi pohybovať. Ale nikdy som ich dôveru nezneužil. Keď som fotil portréty vajdov, prišla za mnou štátna bezpečnosť, aby som im dal negatívy aj fotografie. Nedal som im ani jedinú.”