Nominácia za výnimočnú obetavosť a starostlivosť o päť súrodencov s mentálnym postihnutím, ktorým poskytla pomoc v krízových situáciách. Nad rámec pracovných povinností im zabezpečila stravu, nákupy a starostlivosť, až kým neboli vybavené podmienky na ich umiestnenie do ústavnej starostlivosti.

Sociálna pracovníčka Daniela Bernátová z Kamennej Poruby sa postarala o päť súrodencov s mentálnym postihnutím z rómskej osady, ktorí zostali po smrti otca bez akéhokoľvek zabezpečenia a pomoci. Títo súrodenci, všetci s diagnózou stredne ťažkej až ťažkej duševnej zaostalosti, žili v neľudských podmienkach v murovanej chatrči. V úplnej izolácii, bez financií, bez jedla a v krízovej situácii.

Do pomoci sa Daniela zapojila spontánne. Keď si uvedomila, že súrodenci nemajú čo jesť a nemajú nikoho, kto by sa o nich postaral, rozhodla sa okamžite konať. Začala tým, že im navarila jedlo na víkend a postupne sa jej pomoc premenila na nepretržitú starostlivosť, ktorá zahŕňala varenie, nákupy, zabezpečenie ošatenia a hygienických potrieb. Každý deň po práci im prinášala jedlo. Všetko financovala najskôr z vlastných prostriedkov, neskôr za pomoci obce.

Okrem tejto starostlivosti zabezpečila Daniela Bernátová aj potrebné kroky na umiestnenie súrodencov do zariadenia sociálnych služieb (DSS), kde by dostali trvalú opateru a žili v dôstojných podmienkach. Kým vybavovala všetky potrebné formality, súrodenci sa stali jej „adoptívnymi deťmi“, o ktorých sa starala s láskou a oddanosťou. Dôkladne čistila ich obydlie, organizovala dezinfekciu a spolu s kolegyňami upravovali ich príbytok do čistého a obývateľného stavu.

Jej úsilie sa nakoniec vyplatilo. V priebehu polroka sa jej podarilo súrodencov umiestniť do DSS, kde dnes je o nich postarané v čistote a teple.

Tento čin preukázal nesmiernu obetavosť a empatiu Daniely Bernátovej, ktorá svojou pomocou a podporou zásadne zmenila životy týchto súrodencov a poskytla im nádej na lepší život.

„Bála som sa, či vôbec príjmu moju pomoc. Prvý kontakt bol poznačený vzájomnou obavou aj nedôverou, ale každodenné stretnutia menili životy nás všetkých zúčastnených. Rozhodovala som sa spontánne, robila som všetko tak ako som cítila a ako som to chcela. A bolo to úžasné. Aj keď možno ťažké. Lebo bolo treba skĺbiť veľa povinností. Skúsenosť s týmito „mojimi deťmi“ však obohatil moje zmýšľanie, moju dušu a potvrdil mi, že láska k ľuďom má mnoho podôb. Aj nečakaných.“

- Daniela Bernatová